Haute cuisine

Typická hostina, napríklad ako tá, ktorá sa niekedy podáva v rjótei, môže pozostávať až z 20. malých chodov. Značná časť sa ich pripravuje zo sezónnych surovín a starostlivo sú vyberané rovnako aj ozdoby, napríklad listy, ktoré odpovedajú ročnému obdobiu. Vegetariánska kuchyňa, zvaná šódžin rjóri, používaná skôr než mäso či ryby častejšie potraviny bohaté na bielkoviny, medzi ktoré patria mimo iné tofu. Vytvorili ju zenbudhisti a dnes sa s ňou stretávame v reštavráciach, v mnohých zenových chrámoch alebo v ich blízkosti. Japonci tak isto povýšili chuťovky k čaju na umeleckú formu - pekne zabalené  sú obľúbeným jedlom.

Miso dengaku je konnjaku (ďiabolský jazyk) a tofu alebo taro grilované na ihle a potreté bielou alebo čiernou pastou miso.

Tofu šindžo je rozomleté tofu zmiešané s morskou riasou (hidžiki) a obopnuté aburaage, prúžky smaženého tofu.
Širae je nastrúhané tofu so sezamovými semienkami a špenátom (hórensó). Konzumuje sa studené.

Šódžin RjóriBudhistická zásada nejesť mäso bola do Japonska uvedená v 6. st. a v 13. st. ju rozvinuli v plnohodnotnú kuchyňu zenbudhisti. Za obzvlášť všestranú surovinu je pokladaná sojový syr tofu, ktorý spĺňa zálubu Japoncov v jemne ochutených pokrmoch. Kreatívneho použitia sa dostáva rovnako aj horskej zelenine.

Wagaši
Pod wagaši si možno predstaviť japonské sladkosti, cukrovinky či zákusky. Japonci mu však prikladajú väčší význam než naznačujú tieto pokusy o preklad. Krehko vyzerajúce sladkosti, často vyrobené zo sladkej fazulovej pasti, sú tradične spojené s čajovým obradom. Podávajú sa totiž tesne pred čajom. Obdržíte ich však tiež v darčekovom balení a existujú nespočetné regionálne variácie a sezónne špeciality. Tu vidíte ukážky rôznych druhov wagaši.
Suikanšuku - sušený tomel plený bielymi fazulami a potretý sladkým želé z červených fazulí.
Oribenišiki sa pripravuje z fazulovej zavareniny a gaštanového ryžového koláčiku posypaného surovým trsinovým cukrom. Zvonku nesie kvetionový motív.
Kóhakukanume, posypané šupinkami pravého zlata, je želé s celou slivkou vo vnútri.
Jakiimo sa nazýva pečený zákusok zo sladkých zemiakov s príchuťou škorice.
Čófu je sladký ryžový koláčik zabalený v mäkkom cestíčku. Je na ňom napísané slovo "čófu".

Džonainagaši, sa zhotovuje z rozmačkaných bielch fazulí. Pretože nie je tepelne zpracované, malo by sa skonzumovať v deň výroby.

Kaiseki
Kaiseki je tradičný kulinársky štýl s desiatkami a viac menších, starostlivo prezentovaných dobrôt pre každého stravníka.
Na jedálnom lístku sú rozdelné podľa kulinárskych metód, nie prísad. Lahôdky sa servírujú v takom poradí, aby ich chuť zaujímavo kontrastovala. Dohromady potom tvoria chod. Podobne ako wagaši aj kaiseki má pôvod v čajovom obrade. Obvykle sa k týmto delikatesám popíja saké.

Číra polievka (suimono) sa najčastejši konzumuje po predkrme.

Sašimi často prichádza na radu po čírej polivke. Jemná chuť veľmi čerstvej ryby výborne dopĺňa predošlé a nasledujúce teplé jedlá.

Varený pokrm (nimono) tu v podobe kabu (kvaka) plnený bravčovým mäsom a zaliatyy jemným vývarom. Farebná zelenina sa varí zvlášť.

Smažené jedlo (agamono) patrí k hlavným chodom. Tu vidíte výber tempury.
Grilovaný pokrm (jakimono) v tomto prípade ztelesňuje pokrm zvaný išijaki,korý si pripravujú sami stravníci na rozpálenom kameni na jedálenskom stole.

Šalát s octovou či inou zálievkou (sunomo či aemono ) sa objavuje na stole po teplých chodoch. Tu sú znázornené lososové ikry s nastrúhané daikonom a kockami uhorky.                
Varená ryža, polivka miso a nakladaná zelenina nie sú vedľajšími chodmy. Podávajú sa spoločne po hlavných chodoch.
Čerstvé ovocie a zelený čaj završujú kompletný chod kaiseki.
Čerstvé ovocie a zelený čaj završujú kompletný chod kaiseki.